Novinár, pedagóg, politik Komunistickej strany Československa a šéfredaktor straníckych novín Rudé právo. V období normalizácie bol členom ÚVKSČ a zastával funkciu hlavného straníckeho ideológa. Bol zodpovedný za riadenie v oblastiach propagácie, kultúry, vedy a médií.
Absolvoval Školu dôstojníckeho dorastu v Poprade, Delostrelecké technické učilište a Učilište protivzdušnej obrany štátu. Od roku 1960 pôsobil ako dôstojník ČSĽA z povolania vo funkcii veliteľa čaty protilietadlovej delostreleckej brigády. V roku 1970 absolvoval Vojenskú akadémiu Antonína Zápotockého v Brne (odbor elektrotechnické inžinierstvo).
V septembri 1970 odišiel z armády a nastúpil na ministerstvo vnútra. Pôsobil ako kryptológ Zvláštneho odboru (neskôr správy) MV (šifra) a podieľal sa na zhotovení šifrovacích strojov pre Varšavskú zmluvu. Od mája 1975 riadil II. odbor Zvláštnej správy FMV. V októbri 1977 sa stal náčelníkom Zvláštnej správy FMV. Od mája 1981 riadil Správu ZNB hl. mesta Bratislavy a Západoslovenského kraja. O dva roky neskôr dosiahol hodnosť generálmajora.
V novembri 1985 sa stal prvým námestníkom federálneho ministra vnútra. Riadil okrem iného správu kontrarozviedky pre boj proti vnútornému nepriateľovi a správu kontrarozviedky na ochranu socialistickej ekonomiky. Koncom 80. rokov pripravil reorganizáciu federálneho ministerstva vnútra a bezpečnostných zložiek, po ktorej sa pod jeho priamou kontrolou ocitli všetky kontrarozviedne útvary. Jeho úloha počas udalostí Nežnej revolúcie nebola dodnes uspokojivo vysvetlená. V rámci svojich právomocí vydal v decembri 1989 rozkaz na mimoriadnu skartáciu dokumentov ŠtB, ktorou „zahládzal stopy“ po viacerých zločinoch ŠtB. Vláda ČSSR ho z funkcie odvolala 21. decembra 1989. Paradoxne zostal na FMV vo funkcii konzultanta kancelárie ministra.
Za jeho činy v období komunizmu ho v roku 1993 v Českej republike odsúdili na štyri roky nepodmienečne. Trest si ako slovenský občan nikdy neodpykal. V roku 2002 ho súd na Slovensku odsúdil na pätnásť mesiacov podmienečne. Žije v Bratislave.
Právnik, disident a po Nežnej revolúcii politik. V rokoch 1970 – 1981 pracoval ako advokát v Bratislave a angažoval sa pri obhajobe náboženských aktivistov. Preto bol z advokácie vylúčený a pracoval ako šofér.
V roku 1988 začal vydávať samizdatový časopis Bratislavské listy. Patril medzi organizátorov Sviečkovej manifestácie v Bratislave v marci 1988. Dňa 14. augusta 1989 ho uväznili a následne súdili v procese s tzv. „Bratislavskou päťkou“ z trestného činu „nepriateľstva k socialistickému spoločenskému a štátnemu zriadeniu“. Na slobodu bol pod tlakom masových demonštrácií prepustený počas Nežnej revolúcie 25. novembra 1989.
Ako delegát OF a VPN sa stal účastníkom rokovaní za okrúhlym stolom v Prahe. V decembri sa stal podpredsedom federálnej vlády „národného porozumenia“. Bol taktiež zakladateľom a predsedom Kresťanskodemokratického hnutia založeného v roku 1990. Neskôr bol predsedom slovenskej vlády (1991 – 1992) a slovenským ministrom spravodlivosti (1998 – 2002). Do roku 2000 bol predsedom Kresťanskodemokratického hnutia, po roku 2002 odišiel z vrcholovej politiky.
Univerzitný profesor, filozof, politológ, disident a po Nežnej revolúcii politik. V roku 1969 mu bola zakázaná pedagogická činnosť a pracoval ako univerzitný knihovník.
V roku 1977 podpísal Chartu 77, v dôsledku čoho bol prepustený zo zamestnania a bol pod stálym dohľadom Štátnej bezpečnosti, ktorá jeho zväzok viedla pod krycím menom RENEGÁT.
V auguste 1989 bol zadržaný a súdený v procese s tzv. „Bratislavskou päťkou“ z trestného činu „nepriateľstva k socialistickému spoločenskému a štátnemu zriadeniu“. Prepustený bol podmienečne v októbri 1989.
Počas Novembra ´89 bol ako člen vedenia Verejnosti proti násiliu vymenovaný za riaditeľa Federálneho úradu pre tlač a informácie. Neskôr v roku 1990 sa stal rektorom Univerzity Komenského v Bratislave.
Lekár a disident. V 60. rokoch pracoval v Ústave experimentálnej medicíny SAV v Bratislave a prispieval do Kultúrneho života. Za podporu demokratizačného procesu 60. rokov bol vylúčený z KSČ a prepustený zo zamestnania. Väčšinu normalizácie prežil ako odborný lekár v Ostrave, kde pôsobil do roku 1983.
Do aktivít disentu sa zapájal skôr opatrne, ale aj on „uviazol“ v pozornosti ŠtB. Tá naňho 15. júla 1980 založila zväzok preverovanej osoby s krycím menom ABONENT. ŠtB zistila, že sa stretáva so známymi disidentmi ako Miroslav Kusý, Hana Ponická či Jozef Jablonický. V čase prebiehajúceho procesu s tzv. „Bratislavskou päťkou“ bol na dôchodku a väčšinu času trávil na chate na Starých Horách.
Spisovateľ, scenárista, žurnalista a disident. Po roku 1977 sa venoval dovozu, skladovaniu a distribúcii pašovanej náboženskej literatúry zo Západu. V rokoch 1979 – 1980 bol vo vyšetrovacej väzbe v Prahe-Ruzyni a v bratislavskom Justičnom paláci. Odsúdený bol za pomoc pri úteku za hranice. V nasledujúcom období monitoroval prípady prenasledovania katolíckych aktivistov a pôsobil ako tajný spravodajca Hlasu Ameriky.
V októbri 1988 sa stal členom Hnutia za občiansku slobodu, ktoré požadovalo demokraciu a slobodu. Od augusta 1989 až do Nežnej revolúcie bol obžalovaný v procese s tzv. „Bratislavskou päťkou“.
Prozaička, autorka literatúry pre deti a mládež, prekladateľka, publicistka a disidentka. Pre nesúhlas s okupáciou Československa vojskami Varšavskej zmluvy z 21. augusta 1968 musela opustiť pozíciu redaktorky novín Smena na nedeľu.
V roku 1977 bola vylúčená zo Zväzu slovenských spisovateľov, nakoľko vo svojom plánovanom príspevku kritizovala zákaz publikovania vybraným autorom po nástupe normalizácie.
V auguste 1989 bola obžalovaná a súdená v procese s tzv. „Bratislavskou päťkou“ z trestného činu „nepriateľstva k socialistickému spoločenskému a štátnemu zriadeniu“. Na jej chate v Lukaviciach sa stretávali slovenskí disidenti.
Politik, štátnik a právnik. Počas 1. ČSR bol členom Komunistickej strany Slovenska. V období druhej svetovej vojny sa zapojil do komunistického odboja a bol členom ilegálneho ústredného výboru KSS.
V rokoch 1944 – 1950 bol niekoľkonásobným povereníkom rôznych rezortov: vnútra, dopravy a verejných prác, ako aj poľnohospodárstva a pozemkovej reformy. Pôsobil aj ako predseda Zboru povereníkov.
V roku 1951 bol počas kampane proti tzv. buržoáznym nacionalistom uväznený a v politickom procese odsúdený na doživotie. Rehabilitovaný bol v 60. rokoch.
Od apríla 1969 bol prvým tajomníkom ÚV KSČ. V rokoch 1975 – 1989 bol prezidentom Československa a jedným zo „symbolov“ normalizácie v Československu.
Politik a jedna z kľúčových postáv normalizácie v Československu. Spolu s Vasilom Biľakom a Aloisom Jindrom patril ku konzervatívnemu krídlu komunistickej strany, ktoré podporovalo vojenskú inváziu z 21. augusta 1968.
Počas obdobia normalizácie viedol činnosť previerkových komisií ako predseda Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSČ. Od roku 1977 pôsobil ako člen ÚV KSČ a následne aj v jeho predsedníctve. Od roku 1987 zastával funkciu generálneho tajomníka ÚV KSČ a snažil sa aplikovať „prestavbu“ v československých podmienkach. Väčšina plánovaných reforiem však zostala iba vo forme vyhlásení. Po vypuknutí Nežnej revolúcie odstúpil z funkcie.
Politik, štátnik a jeden z kľúčových predstaviteľov „Bratislavského predjaria“ a Pražskej jari, v rámci ktorej došlo k uvoľneniu politického režimu.
V rokoch 1963 − 1968 zastával funkciu prvého tajomníka ÚV KSS a v rokoch 1968 − 1969 funkciu prvého tajomníka ÚV KSČ. V rámci svojho pôsobenia počas Pražskej jari presadzoval politiku „socializmu s ľudskou tvárou“. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 ho v roku 1969 vo funkcii prvého tajomníka vystriedal Gustáv Husák. Krátko nato bol vylúčený z komunistickej strany a verejného života. Pracoval ako robotník a bol pod stálym dohľadom Štátnej bezpečnosti. Svoj protest proti prenasledovaniu vyjadroval formou listov najvyšším štátnym a straníckym funkcionárom.
Verejne sa začal opätovne angažovať od novembra 1988 a výraznejšie počas protestov za ukončenie súdneho procesu s tzv. „Bratislavskou päťkou“.
Počas Nežnej revolúcie sa stal jednou z hlavných postáv politických rokovaní. Jeho ambíciou bolo stať sa prezidentom, kandidatúra však nebola úspešná. Nakoniec sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia, kde zotrval až do svojej tragickej smrti v roku 1992.
Popredný pražský disident, spisovateľ, esejista a dramatik. Po založení Charty 77, ktorá žiadala dodržiavanie základných práv a slobôd, bol jedným z jej prvých hovorcov.
V roku 1978 bol spoluzakladateľom Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných. Je autorom viacerých esejí kritických k režimu, ako napr. Moc bezmocných.
Za svoje politické protirežimné aktivity bol pred rokom 1989 viackrát odsúdený a vo väzení si odsedel spolu približne päť rokov.
V roku 1989 patril medzi zakladateľov a lídrov českého Občianskeho fóra a medzi hlavných rečníkov na státisícových demonštráciách a mítingoch.
V decembri 1989 ho Federálne zhromaždenie jednohlasne zvolilo za prezidenta Československa, ktorým bol až do jeho rozdelenia v roku 1992. V rokoch 1993 – 2003 bol prezidentom Českej republiky. Patril medzi najvýznamnejšie symboly Nežnej revolúcie.
Umelec, filozof, disident, politik a jedna z kľúčových osobností Nežnej revolúcie v Košiciach. Bol aktívny pri vydávaní samizdatového zborníka Trinásta komnata.
Inklinoval viac k českému undergroundu ako k slovenskému disentu. Cez kontakty s českými disidentmi a intelektuálmi, ako napr. Václav Havel či Egon Bondy, sa aktívne zúčastňoval bytových seminárov, neoficiálnych výstav, prednášok a pod.
V roku 1987 bol účastníkom fóra Charty 77. Pre svoje aktivity stratil zamestnanie v Československej televízii Košice a pracoval ako železničný robotník. Štátna bezpečnosť ho sledovala a odpočúvala v akcii KOMÚNA.
V roku 1989 bol spoluzakladateľom Občianskeho fóra v Košiciach a neskôr bol kooptovaný za poslanca Slovenskej národnej rady. Bol podpredsedom slovenskej rady hnutia Verejnosť proti násiliu. Po rozdelení Československa sa stiahol z verejného života.
Herec, režisér, riaditeľ divadla, autor niekoľkých divadelných hier (Na jednom lane, Karanténa) a jedna z kľúčových osobností Nežnej revolúcie v Košiciach. Počas revolučných udalostí sa do diania aktívne zapojil po boku svojej manželky, herečky Ľuby Blaškovičovej.
Pôsobil ako jeden zo zakladateľov a zároveň ako jedna z hlavných tvárí Občianskeho fóra v Košiciach, ktoré sa následne zaregistrovalo pod hlavičkou hnutia Verejnosť proti násiliu.
V rámci prvej vlny kooptácií do Federálneho zhromaždenia v decembri 1989 bol za mesto Košice jedným z vyslancov (spolu so Slavomírom Stračárom a Jozefom Bakšayom). V rokoch 1990 – 1991 bol poslancom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSFR, avšak svojho mandátu sa neskôr vzdal.
Fyzik, politik a zakladateľ Ústavu pamäti národa. V 80. rokoch sa aktivoval v slovenskom disidente a bol jednou z jeho kľúčových osobností.
Spoluvydával samizdaty Fragment, Bratislavské listy, časopis K, neskôr Fragment K. Podieľal sa tiež na vydávaní časopisov Kontakt a Altamira. V danom období ho Štátna bezpečnosť evidovala v rámci akcie s krycím menom „Lukeš“.
Po Nežnej revolúcii sa v roku 1990 stal podpredsedom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia. V rokoch 1990 – 1992 pôsobil ako minister vnútra ČSFR.
Jeho celoživotným dielom bol zápas proti totalitným režimom, ktorými naša krajina prešla v 20. storočí. Toto úsilie vyvrcholilo v auguste 2002 schválením zákona o pamäti národa a následným zriadením Ústavu pamäti národa. Funkciu predsedu správnej rady Ústavu pamäti národa zastával až do jeho smrti v roku 2006.
Herec, politik a jeden zo zakladateľov hnutia Verejnosť proti násiliu. V rámci svojej politickej činnosti vystúpil do popredia tým, že v lete 1989 podpísal petíciu Několik vět a ako jediný v ČSSR vrátil titul „zaslúžilý umelec“ pre nesúhlas s politikou vtedajšieho režimu.
Počas Nežnej revolúcie spoluorganizoval a moderoval masové mítingy predovšetkým v Bratislave a bol spoluzakladateľom hnutia Verejnosť proti násiliu. Ako hosť televíznej relácie Štúdio Dialóg 24. novembra 1989 verejne žiadal zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany.
Po revolúcii pracoval ako poradca prezidenta Václava Havla a ako poslanec Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČSFR. Počas rozkolu vo VPN patril k skupine Vladimíra Mečiara, s ktorým zakladal Hnutie za demokratické Slovensko.
V rokoch 1992 – 1993 bol podpredsedom vlády SR a ministrom zahraničných vecí. Neskôr bol ministrom kultúry Slovenskej republiky (1998 – 2002).
Politik, sociológ, prognostik a jedna z kľúčových postáv Nežnej revolúcie na Slovensku. Popri pôsobení na Oddelení teórie a prognóz vedy pri Výpočtovom stredisku SAV bol členom redakčného tímu publikácie Bratislava/nahlas.
Počas Nežnej revolúcie bol jedným zo spoluzakladateľov hnutia Verejnosť proti násiliu. Zúčastňoval sa rokovaní za okrúhlym stolom v Bratislave, podieľal sa na formovaní politickej línie VPN. Pôsobil ako vedúci koordinačného centra VPN, neskôr sa stal jeho predsedom.
Politik, disident a jedna z kľúčových postáv Nežnej revolúcie na Slovensku. Koncom 70. rokov sa angažoval v združení Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania, v rámci ktorej boli organizované rôzne neoficiálne happeningy, koncerty, vernisáže a pod. Neskôr pôsobil ako ekologický a občiansky aktivista.
Vydával samizdatové publikácie ako Fragment a Kontakt. V roku 1987 bol zostavovateľom publikácie Bratislava/nahlas, ktorá cez prizmu ochranárskych a ekologických aktivít kritizovala komunistický režim.
Počas Nežnej revolúcie moderoval masové mítingy a bol jedným zo spoluzakladateľov hnutia Verejnosť proti násiliu, kde pôsobil v jeho najužšom vedení. Po revolúcii sa stal jeho predsedom. Ako líder pomohol VPN v roku 1990 vyhrať voľby, avšak v dôsledku „lustračnej aféry“ sa stiahol z vrcholovej politiky a angažoval sa na nižších stupňoch politického rebríčka.
Pôsobil ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky za Slovenskú demokratickú koalíciu, neskôr bol zvolený za poslanca Mestského zastupiteľstva Bratislavy, v komunálnych voľbách 2010 kandidoval na primátora Bratislavy a ako líder strany Zmena zdola – Demokratická únia kandidoval v parlamentných voľbách v marci 2012, strana však ostala pred bránami parlamentu.
Od roku 2016 bol poslancom NR SR zvolený za stranu Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Počas volebného obdobia 2016 – 2020 bol členom výboru NR SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie a výboru NR SR pre európske záležitosti.
V parlamentných voľbách 2020 kandidoval na kandidátke OĽaNO. Dostal spolu 123082 preferenčných hlasov a dostal sa do NR SR. Po voľbách bol vymenovaný za ministra životného prostredia.
Politik, disident. Počas normalizácie pracoval v Ústave technickej kybernetiky SAV ako matematik. Neskôr, v dôsledku svojich aktivít v rámci skrytej cirkvi, prišiel o zamestnanie a pracoval ako robotník.
Podieľal sa na tvorbe a distribúcii samizdatov. Patril medzi hlavných organizátorov Sviečkovej manifestácie v Bratislave v marci 1988.
Počas Nežnej revolúcie sa stal členom koordinačného výboru hnutia Verejnosť proti násiliu. Po revolúcii v rokoch 1990 – 1992 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Od roku 1992 bol dlhoročným poslancom Národnej rady Slovenskej republiky.