Pozri aj
Opozičné sily v Československu ustanovili Chartu 77 ako neformálne hnutie upozorňujúce na porušovanie ľudských a občianskych práv komunistickým režimom.
Osobitným impulzom pre ustanovenie Charty 77 bol tiež chystaný súdny proces s členmi českej undergroundovej hudobnej skupiny The Plastic People of the Universe.
Jadro Charty 77 tvorili predovšetkým českí intelektuáli ako filozof Jan Patočka, historik a politológ Jiří Hájek a spisovateľ a dramatik Václav Havel.
Zo Slovenska k signatárom patrili napr. spisovateľ Dominik Tatarka, historik Ján Mlynárik, geológ Miklós Duray či politológ Miroslav Kusý.
Chartu 77 podpísalo v jej začiatkoch 271 signatárov a v rokoch 1977 – 1989 celkovo 1883 signatárov, z toho 50 Slovákov. Jej kľúčový dokument bolo Prehlásenie Charty 77, vychádzajúce z podpisu a ratifikácie záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, týkajúceho sa dodržiavania ľudských a občianskych práv a slobôd.
Do Československa začali prenikať informácie o perestrojke a glasnosti. Verejnosť v Československu vkladala značné nádeje do plánovanej štátnej návštevy M. Gorbačova v Československu v apríli.
Očakávania, že M. Gorbačov odsúdi okupáciu z augusta 1968 sa ale nenaplnili. Napriek tomu proklamoval nezasahovanie do vnútorného vývoja socialistických krajín, čím sa fakticky rozchádzal s Brežnevovou doktrínou a dovtedajšou komunistickou politikou, čo nezostalo v radoch verejnosti bez odozvy.
Odchod G. Husáka z pozície generálneho tajomníka ÚV KSČ. Na tomto poste bol vystriedaný M. Jakešom.
Ako hlavný dôvod odchodu G. Husáka z funkcie možno uviesť jeho vysoký vek a zdravotný stav. G. Husák ale neodišiel z vrcholovej politiky. Stále ostal prezidentom republiky a členom vedenia ÚV KSČ.
Spoločenský pohyb bol badateľný aj v ďalšom priebehu roka. V českom prostredí prebehlo niekoľko ďalších demonštrácií, ako napr. 21. augusta na 20. výročie okupácie Československa, či 28. októbra na 70. výročie vzniku 1. ČSR. Obe boli režimom potlačené.
Rok 1988 možno považovať za prelomový aj z hľadiska vnútrostraníckej politiky, ktorá voči tlaku opozície začala pozvoľna ochabovať.
Uskutočnila sa séria demonštrácií známa ako Palachov týždeň, alebo Palachiáda. Demonštrácie boli brutálne potlačené.
Potlačenie Palachovho týždňa malo dohru aj v podobe zatýkacej akcie. Zatknutia sa týkali zástupcov početných nezávislých iniciatív, vrátane Václava Havla, ktorý bol ako signatár Charty 77 a účastník protestov, uväznený na štyri mesiace.
Následne boli obvinení z trestného činu poburovania podľa §100 trestného zákona. M. Kusý a J. Čarnogurský boli navyše obvinení z trestného činu podvracania republiky podľa § 98 trestného zákona. M. Kusý bol obvinený tiež z trestného činu poškodzovania záujmov republiky v zahraničí podľa § 112 trestného zákona.
Na mestskom súde v Bratislave sa konalo pojednávanie s M. Kusým, A. Seleckým, H. Ponickou a V. Maňákom. Podporu im vyjadrovalo stále viac občanov, a to nielen z radov inteligencie a disentu, ale aj bežných ľudí.
Významnou bola tiež podpora členov Medzinárodnej helsinskej federácie. Na spontánnej demonštrácii pred Justičným palácom sa na podnet občanov po dlhom období verejne vyjadril aj A. Dubček.
Študenti zorganizovali v Bratislave pochod mestom, ktorý začal na Hodžovom (vtedy Mierovom) námestí a vyvrcholil pred budovou Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí.
Demonštrujúci študenti sa presunuli pred Ministerstvo školstva SSR, kde sa stretli s ideologickým tajomníkom ÚV KSS Gejzom Šlapkom, ktorý s nimi na mieste diskutoval.
Tento akt možno považovať za úvod Nežnej revolúcie na Slovensku.
Paralelne na tieto udalosti reagovali aj aktivisti maďarskej menšiny a v Šali vznikla Maďarská nezávislá iniciatíva.
V Činohernom klube v Prahe ustanovili Občianske fórum (ďalej OF), ktorého neformálnym lídrom sa stal Václav Havel.
Vo večerných hodinách sa v budove Umeleckej besedy v Bratislave zišlo asi 400 až 500 osobností kultúrneho a intelektuálneho života a ustanovili hnutie Verejnosť proti násiliu (ďalej VPN).
Študenti Filozofickej fakulty UK vyhlásili protestný štrajk a založili prvý slovenský študentský štrajkový výbor.
K výzvam z Prahy sa pripojili aj herci činohier vo Zvolene, Trnave a Martine.
Masové demonštrácie v mestách sa stupňovali. V Bratislave sa pred Justičným palácom zišlo približne 15000 ľudí, ktorí demonštrovali za prepustenie Jána Čarnogurského, posledného väzneného člena tzv. bratislavskej päťky.
Na Námestí SNP v Bratislave sa konala masová demonštrácia, na ktorej vystúpili Milan Kňažko a Ján Budaj. Prečítali pozdravný list od Václava Havla a výzvu VPN k občanom s požiadavkou na odstúpenie skompromitovaných funkcionárov, prehodnotení udalostí rokov 1968 – 1969, prepustenie politických väzňov a prístup do médií a prijatie zákona o zhromažďovaní.
Fotomateriál Nežná revolúcia v Bratislave.
Trnavský arcibiskup Ján Sokol vydal list Ľuďom dobrej vôle na Slovensku, ktorým žiadal, aby v štátnych funkciách boli slobodne a demokraticky menovaní ľudia.
Vedenie KSČ odvolalo ozbrojené oddiely Ľudových milícií z Prahy.
V rámci KSS odstúpili z funkcií normalizátori Viliam Šalgovič, Elena Litvajová a Gejza Šlapka. V Prahe sa začali politické rozhovory medzi OF a premiérom Adamcom. Po ich ukončení vystúpil Adamec na demonštrácii na Letnej, kde bol vypískaný.
O 12:00 začal dvojhodinový, manifestačný generálny štrajk.
Federálne zhromaždenie ČSSR zrušilo ústavný článok 4 o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti a v Národnom fronte ako aj článok 16 o marxizme-leninizme ako o hlavnej štátnej ideológii.
Na príkaz námestníka ministra vnútra, generála Alojza Lorenca, sa začalo s rozsiahlou skartáciou materiálu Štátnej bezpečnosti.
Kvôli nesúhlasu so zložením federálnej vlády sa zástupcovia rôznych organizácií na čele so študentmi rozhodli pokračovať v štrajkovej aktivite do 11. decembra, kedy ohlásili ďalší generálny štrajk v prípade, ak by sa nepodarilo uspokojiť požiadavky OF a VPN.
V Prahe pokračovali politické rokovania okrúhleho stola. Na rokovaniach VPN a OF v Prahe sa schválila dohoda oboch strán v otázkach nominácie oboch hnutí do vlády. Po týchto rokovaniach sa začalo ďalšie kolo rokovaní s Adamcom, ktorý prisľúbil predložiť návrhy na ministrov. Vo svojom televíznom vystúpení konštatoval, že odstúpi ak bude pod tlakom ultimatívnych požiadaviek zo strany občianskych hnutí.
Uskutočnil sa pochod z Bratislavy do Hainburgu s názvom „Ahoj Európa“. Zúčastnilo sa ho približne 50 000 občanov a znamenal faktický pád železnej opony na Slovensku.
Na Pražskom hrade bola vymenovaná „vláda národného porozumenia“ na čele s Mariánom Čalfom. Z 20 ministrov bolo 9 komunistov a 11 nekomunistov. Po vymenovaní novej vlády G. Husák abdikoval z postu prezidenta.
Hlavným cieľom „vlády národného porozumenia“ bolo začať transformáciu z totalitných do demokratických pomerov a doviesť spoločnosť k prvým slobodným voľbám.
Predsedníctvo SNR vymenovalo novú slovenskú „vládu národného porozumenia“, na čele ktorej stál komunista Milan Čič.
Na základe rozhodnutia ťažiskových politických síl bol za prezidentského kandidáta určený Václav Havel. Alexander Dubček mal obsadiť post predsedu federálneho zhromaždenia.
Na post prezidenta republiky bol zvolený Václav Havel.
Slovenská vláda vydala stanovisko k personálnym výmenám v podnikoch a školách, k začiatku personálnych zmien, v rámci ktorých sa vymenili vedúci predstavitelia bývalého režimu, tzv. nomenklatúrne kádre.
Na základe rozkazu federálneho ministra vnútra Richarda Sachera bola oficiálne zrušená Štátna bezpečnosť.
V Československu sa konali slobodné voľby.