...„dôsledne premáhať tú prirodzenú naivitu, ktorá by nás viedla k posudzovaniu minulého podľa tzv. samozrejmých kritérií súčasného života, v perspektíve našich inštitúcií, našich hodnôt a nadobudnutých právd.“
Utvára alebo udržuje minulosť v prítomnosti. Bez spomienky na minulé sa môžeme ťažko orientovať v prítomnosti a plánovať budúcnosť.
Nami predložený koncept teda vychádza z toho, čo si o tej-ktorej historickej udalosti pamätáme, prečo a ako si to pamätáme, čo a prečo si pripomíname, a nakoniec čo to o nás vypovedá.
Pri postupe od jednotlivín na povrchu k hlbším dejinným procesom môžeme tému Nežnej revolúcie, ktorá sa často vo vnímaní žiakov redukuje na jeden deň (17. november 1989) z našej histórie, prehĺbiť otázkou:
Prečo sa ľudia v konkrétny dátum zhromažďujú na verejnom mieste?
Sú to základné orientačné body, ktoré odpradávna vymedzovali existenčný rámec každej kultúry. Hovoríme však o abstraktných kategóriách, ktoré je v procese učenia sa o minulosti nevyhnutné konkretizovať, aby sa stali „viditeľnými a uchopiteľnými“, čo nám umožní prácu s nimi.
Čas sa teda stáva viditeľným a uchopiteľným pomocou časovej osi. Tak podceňovaný, a pritom absolútne nevyhnutný nástroj na ceste smerom od našej prítomnosti do minulosti a späť. Vizualizácia historických udalostí na časovej osi môže vytvárať dojem, že čas je lineárny, pretože časová os znázorňuje dátumy tak, ako za sebou v čase nasledovali a nezobrazuje jeho jednotlivé vrstvy. Navyše dátum, aj keď v učení sa o minulosti nevyhnutný, sám o sebe nemá význam a naberá ho až vtedy, keď sa perspektíva času stretne s inými perspektívami hodnotenia historickej udalosti.
Jednou z nich je perspektíva geografická. V kontexte učenia sa o minulosti je nevyhnutné skúmať, aký vplyv má na človeka prostredie, ako človek toto prostredie mení, a s akými dôsledkami. V neposlednom rade treba brať do úvahy, že priestor má tiež politický rozmer, s čím bezprostredne súvisia pojmy ako napr. etnicita, náboženstvo či jazyk. Predmetom nášho skúmania je teda priestor prírodný, kultúrny a historicko-politický.
Cez prizmu súčasných globálnych spoločensko-politických problémov sa ako jedna z najdôležitejších javí kategória spoločnosti, a teda vedomie o kolektívnej a individuálnej identite.
Zaradením kategórie „identita“ do nami vytvoreného konceptu cielene otvárame problematiku vnímania seba samého a „tých druhých“, pričom reagujeme na čoraz častejšie sa objavujúce úzke chápanie tohto abstraktného pojmu, ktoré neakceptuje inakosť a univerzálnu rovnosť.
História hrá pri budovaní kolektívnej a individuálnej identity významnú rolu a úzka previazanosť identity s učením sa o minulosti patrí medzi základné idey dejepisného vzdelávania.
Každý medzník v dejinách ľudstva je dôsledkom ľudského konania, našich každodenných či životných rozhodnutí, postojov, názorov a schopností. Historicita teda súvisí s rozvíjaním vedomia o historickej premenlivosti a pracuje s dvoma kľúčovými pojmami – zmena a kontinuita.
V kontexte novembrových udalostí kladieme v rámci tejto abstraktnej kategórie dôraz na človeka, motív a dôsledky jeho konania ako pôvodcu, ale tiež odporcu zmeny. Dobové fotografie, tlač, plagáty nám umožňujú rozmýšľať o tom, kto a do akej miery sa podieľal na kľúčových udalostiach, ktoré nakoniec viedli k rozpadu totalitného režimu. Môžeme tak pozorovať, akú úlohu vo vtedajšej situácii zohrávali predstavitelia československej kultúrnej obce, študenti vysokých škôl, médiá, občania stojaci na námestiach, aké kroky deň za dňom podnikali na dosiahnutie svojho cieľa, aké rozhodnutia v tom čase urobili vedúci predstavitelia komunistickej strany, a čo všetko jednotliví zúčastnení svojím konaním riskovali či získali.